Bola som naučená sa o otca deliť, pretože ako učiteľ a tréner bol otcom všetkým deťom. Nebolo to vždy jednoduché. Niekedy by bolo fajn, mať ho len pre seba a sestru. Byť ako bežná rodina.
Keď sa narodila dcéra, veľmi som sa tešila, že konečne pôjdu s mamou na dôchodok a z nás sa stane veselá rodina, ktorá si po všetkých tých rokoch poctivo odmakanej práce môže užiť výlety, more, chatu. Že bude svoje vnučky učiť láske k športu. Že ich ako bývalý telocvikár naučí možno plávať, bicyklovať alebo sa orientovať v lese. Že im odovzdá všetky múdrosti, ktoré za život nazbieral a ony v ňom budú mať starkého, s ktorým bude vždy sranda. Lebo miloval smiech a humor.
Život to zariadil inak. A my tu teraz sme bez neho. Miestami stratené, miestami zaneprázdnené rýchlosťou dní.
Noci sú najhoršie. Oklamať telo a hlavu nie je také jednoduché. Našla som si malý trik, pred spaním si púšťam hudbu do slúchadiel, aby sa telo dokázalo uvoľniť a myšlienky neprichádzali. Neviem, dokedy mi to vydrží.
Priznám sa, že tak, ako milujem ísť vo veciach do hĺbky, teraz len kĺžem po povrchu. Nemôžem si to pripúšťať. Zničila by som sa. Takže už chápem, ak niekto v istých veciach len tak pláva po hladine. Možno má na to rovnaký dôvod.
Ak ma smrť otca mala naučiť len jednu vec, je to sloboda ducha.
Neobhliadať sa. Nebáť sa. Je mi úplne jedno, čo si kto myslí. Napísala by som aj, že žiť každý jeden deň naplno, ale to mi zatiaľ nejde.
Bojím sa, že sa jedného dňa zobudím a zistím, že ho už necítim.
Pretože my dvaja sme boli vždy tí “čudní”. Rozumeli sme si tak inak. Boli sme naladení na nezvyčajnej frekvencii. Mali sme radi duchovné, vesmírne a nevysvetliteľné veci. Verili sme na mimozemšťanov. Na samoliečenie. Na sny. Odkazy. Na silu medzi nebom a zemou. Vedeli sme čerpať z nebies, z prírody, zo sily nášho ducha. Toto nevysvetliteľné puto nás spájalo aj po jeho odchode. Mala som pocit, že ma vedie, že nám cezomňa posiela odkazy. Cítila som jeho prítomnosť silno. A nechcem, aby to vyprchalo. Potrebujem to tak mať navždy. Presne tak, ako keď som bola malá. Keď sme síce boli ďaleko od seba, ale mala som istotu, že tam niekde stále je.
Pre mňa je rodina najviac. Mám to tak od detstva. Aj keď bolo najhoršie, držali sme spolu. Z veľkej časti vďaka mame. Ale nikdy som z otcovej strany necítila pochybnosť o tom, že by nemali byť spolu. 43 rokov nosil obrúčku na prste a nikdy si ju nedal dole. Nikdy. Ich vzťah bol výnimočný, osudový. Naučili ma nevzdávať sa. Pretože život nám priniesol aj veľa zlého. Ale keď aj v tých ťažkých časoch držíme spolu, sme silnejší a vieme všetko prekonať.
Veľmi by som sa ho chcela opýtať, ako to celé bolo.
Čo videl, koho stretol, ako sa mu otvorila nebeská brána, či tam bolo svetlo. Alebo či bol na lúke. Vždy nám vedel tak kvetnato opisovať svoje sny. Mal nekonečne bohatú fantáziu. Často v snoch lietal. Vždy som mu hovorila, že aj ja tie sny, kde lietam, mám rada. Som si istá, že by aj túto cestu tam hore dokázal opísať tak, že by som ani nedýchala a povedala len: ,,Wuau.”
Chcela som, aby napísal knihu pre deti a mama by ju ako výtvarníčka ilustrovala. Bola by to tá najkrajšia a najvzácnejšia kniha, akú by som doma mala. Ale nestalo sa a ja sa teraz snažím vyhrabať aspoň nejaké čriepky spomienok a vzácností, ktoré by mi ho pripomínali.
Keď sa dívam na fotky a videá, stále mi to hlava neberie. Neverím tomu. To sa predsa nemohlo naozaj stať. Ako je to vôbec možné? Zdá sa mi, ako by mi hlava hovorila: ,,Nie je tu, už to pochop”, a ja to stále nechápem. Alebo nechcem. Možno preto, že si tú hĺbku nepripúšťam.
Hnevala som sa počas života na neho za veľa vecí. Ale som sama sebe vďačná, že som v tom hneve neostala.
Čítala som knihy o rodinných väzbách, o transgeneračných traumách a vďaka tomu som ho dokázala pochopiť. Hnev sa stihol premeniť na lásku. Aj naše posledné chvíle boli v láske. O to viac to bolí. Ale zároveň som šťastná. Dostali sme tento dar od života. Stihli sme si povedať pekné veci. Boli sme spolu a určite cítil, že nám na ňom záleží. Lebo nie je nič horšie, ako keď človek odíde a my ostaneme vo výčitkách, že sme si neodpustili, že sme mu nepovedali, čo všetko pre nás znamená.
A ak by som mala na základe tejto skúsenosti dať niekomu len jednu radu, bolo by to:
,,Kašlite na krivdy. Každý z nás má niečo, čím druhým ublížil. Nikto nie je dokonalý. Načrite do hĺbky svojho srdca a pozrite sa na toho rodiča tak, ako keď ste boli dieťa. V tej bezpodmienečnej láske. Tú v sebe pestujte. A ak vás nahneval, povedzte mu to. Nájdite v sebe silu a riešte tie veci dialógom. Neostávajte s niečím nevypovedaným. Ošetrite svoje vnútorné dieťa a dajte si vzťahy do poriadku. Alebo sa aspoň o to pokúste. A keď by o to druhá strana nemala záujem, pretože aj takých prípadov je veľa, urobte to pre seba. Život je príliš vrtkavý na to, aby sme v sebe nosili zbytočný hnev voči niekomu, koho v skutočnosti milujeme.”